V malom kvietku v prostred lúky,
žil chrobáčik menom Luki.
Biele lupy, nektár všade,
rád sa túlal kade-tade.
Jedného dňa oddýchnutý,
rozhodol sa chrobák Luki,
že si spraví vychádzku.
Minimálne po hradskú.
Nabalil si do batôžka,
kvapku medu, troška rožka.
Zobral košík na dobrôtky,
doňho sveter, čo má bodky.
Len čo vyšiel z domu von,
ticho preťal silný hrom.
Veľký vietor zadul fujúú,
s počasím zas čerti kujú!
Nevadí to pokiaľ fučí,
ja to zvládnem, Luki kňučí.
A tak rezko vykračuje,
k lesíku sa približuje.
Kvapka, dve a už to leje,
cup, cup dáždik hlasno peje.
Schoval Luki hlávku svoju,
pod lístoček blízo chvoju.
Spod lístočka pozoruje,
jak ho voda obklopuje.
Mama, beda, toľko vody
žiadny chrobák nerozchodí.
Keď už bola voda všade,
a kvapky sťa na paráde,
bubnujú len viac a viac,
rozhodol sa zmeniť pľac.
Zbadal klinček, krásny kvet,
vyšplhal sa doňho hneď.
Zaliezol mu do hlavičky,
premohli ho pekné sníčky.
Ako si tak pofukuje,
slniečko zas vykukuje.
Raz, dva vyschli všetky mláky,
na oblohe žiadne mraky.
No Luki len silno spinká,
nevšíma si že na skale,
vedľa neho chová malé,
večne hladná mama pinka.
Pinke deti hlasno kričia,
"od hladu nám brušká rinčia".
A keďže je pinka vtáčik,
bol by Luki pod zobáčik.
Našťastie nám Lukí spí,
a vstane až keď odletí
mama pinka od detí.
Rozospatý Luki vstal,
z klinčeka sa rozhliadal.
Vidí lúku, veľa trávy,
na konci sa pasú kravy.
Vedľa lúky tmavý les,
niekde v diaľke breše pes.
Vzdychol Luki, šplhá dolu,
ale má to chlapec smolu.
Niečo drží jeho nohy,
zaplietol si ruky, rohy.
Zatiaľ čo on tvrdo spal,
pavúk svoje dielo tkal.
Leží Luki bezvládne,
už ho pavúk napadne.
Zle je s Lukim, deti rata,
no Luki má kamaráta.
Z oblohy sa ako blesk,
znesie pinka. Chce ho zjesť?
Nechce, tá je nevinná,
len si sieťku nevšimla.
Pavučina roztrhaná,
Luki padá, veľká rana -
buch a už je na zemi,
to mal šťastie, verte mi.
Oprášil sa, fúka rany,
chudák chlapec uboľaný.
Avšak strach ho bežať núti,
pavúk sa späť k nemu rúti.
Za pár chvíľ už hlasne fučí,
v bezpečí je, za to ručí.
Odbehol on možno meter,
keď tu húta. Kde mám sveter?
Košíček i batôžok,
tak sa tešil na rožok.
Stratil všetko, Luki húta,
ako dostať od pavúka
svoj sveter a dobroty?
Dal sa hneď do roboty.
Zobral lupeň, krátke drievko.
k tomu blato, vtáčie pierko.
Už je z neho čumbulák.
Odplaším ho, veru tak.
Kde sa čudo priblížilo,
všetko živé zamrazilo.
Jak sa vracal ku batohu,
nestretol on živú nohu.
Pavúk síce nelenil,
celý batoh vyplienil,
avšak keď sa zjavil Luki,
pavúk trielil v nohy-ruky.
Zbiera Luki svoje veci,
batoh prázdny vedzte všetci.
Vzdychol si a ide ďalej,
po cestičke maľovanej.
Hladný, smädný smutne kráča,
pekný svetrík slza zmáča.
Už za rohom začal les,
hľadá čo by mohol zjesť.
V lese, priamo na prostriedku,
našiel Luki čučoriedku.
Veľkú, modrú ako svet,
chutí ako včelí med.
Najedol sa, napil, veru,
no aby mal aj na večeru,
vôbec Luki nelenil,
aj košíček naplnil.
Takto v svetri s košíkom,
ide domov, žiadny zhon.
I tu začul zpoza kríka,
ako niekto hlasno kvíka.
Prišiel bližšie, nikde nik.
Pozrie vyššie - motýlik.
Prečo plačeš ty tam hore?
Bolí bruško, mám ho choré.
Tak poď dole, dám ti kvapky,
z čučoriedky protilátky.
Čučoriedka bruško spraví,
to máš zo špinavej trávy.
Motýľ veľmi zvedavý,
k Lukimu sa postaví.
Uklonil sa, krídla zložil,
prvý kúsok do úst vložil.
Aký zázrak, čučoriedka.
Ihneď zmizla bolesť všetka.
Vyliečený motýlik,
nevydá už žiadny vzlyk.
Ty môj malý chrobáčik,
pomôžem ti za máčik.
Na chrbátik si mi sadni,
predvediem ti môj let ladný.
Vzlietli spolu do oblohy,
hompáľa si Luki nohy.
Zhora vidí veľa kríkov,
tam je domov, zrazu skríkol.
Ani chvíľu nelenili,
k jeho kvietku zamierili.
Keď pri kvietku pristáli,
spoločne sa objali.
Nakoniec si naveľa,
našiel Luki priateľa.
Básničky a pesničky pre Mikuláša